Kata Mach

Katarína Morháčová, ktorá neskôr pôsobila pod umeleckým menom Kata Mach (1986 – 2018) bola slovenskou umelkyňou, pohybujúcou sa naprieč médiami. Katarína nás opustila nečakane, vo veku 32 rokov. Ostalo za ňou dielo bohaté na rôznorodé materiály, témy a prístupy. 

Performatívne umenie predstavovalo jej ostatný, a dá sa povedať, aj najsilnejší záujem. Zároveň v ňom po rokoch našla svoju umeleckú, a tiež bytostnú slobodu. Cez performance dokázala presvedčivo komunikovať svoje teoretické zázemie a témy, ktoré vnútorne veľmi prežívala. Najmä v posledných rokoch sa život a umenie Katy Mach navzájom vyživovali a vznikli diela, ktoré s istou kombináciou ľahkosti, drzosti a naliehavosti prenikali pomyselnou hranicou privátneho a politického – hranicami, ktoré Kata vytrvalo a celou svojou bytosťou spochybňovala. Umenie sa pre ňu stalo ambivalentným priestorom, v ktorom komunikovala svoje postoje, často v konštelácii hry: so sebou samou alebo s publikom, a to cez vytváranie rôznych situácií, napätí a konfrontácií. 

Dielo flaming lips (blčiace pery, 2013; performance, 4′ 00″) má, ako jediné, absentujúci popisok na autorkinom webe, čo len pridáva k jeho záhadnosti. Odohralo sa len raz, ale považujem ho za jednu z najsilnejších, ale i najtajomnejších a snáď aj najodvážnejších performance Katy Mach. Bola súčasťou sprievodného programu k výstave, ktorú sme v roku 2013 realizovali s kurátorkou Zuzanou Jakalovou vo výstavnom priestore Prádelna, v tých časoch sídliacom v areáli Psychiatrickej liečebne Bohnice. 

V priestore stojí zopár návštevníkov. Sú tam a nehybní, trochu nervózni v pološere čakajú, čo sa bude diať. Prichádza Kata Mach s hlavou napoly skrytou v kapucni. Pristupuje k ľuďom, stavia sa k nim zoči voči a veľmi blízko. Berie ich ruku do vlastných rúk, dvíha ju k jej či jeho tvári, necháva ich hladiť seba samých. Konfrontuje ich s vlastným dotykom, kedy dvíha a vedie ich ruky po tvári, ramenách, rozkroku. Telá sú maznané ich vlastnými rukami, avšak ich trajektórie sú v rukách niekoho cudzieho. Kata prechádza od jedného návštevníka k ďalšej návštevníčke, situáciu nechá roztvárať sa pomaly, je to intímne a je to príjemné, je to nepríjemné – byť hladený vlastnou rukou cudzou osobou je podivné, skúste si to. Kata Mach tu mizne – jej telo sa stáva médiom pozornosti k sebe samému – a súčasne je plne prítomná, má absolútnu moc a kontrolu nad situáciou. Každý jeden a jedna zo zúčastnených vie, že aj k nim môže pristúpiť, že aj ona alebo on bude cítiť svoj vlastný a akoby vzdialený dotyk, ale ešte netuší, nevie, aké to bude… 

Táto performance je, vo svojej jemnosti, prekvapivo radikálnejšia, ako mnohé iné. Je o self-care, self-love, self-acceptance, s ktorými Kata Mach v súkromí a vo svojom vnútri viedla dlhý a komplikovaný dialóg. Tu svojich démonov – cez umenie – obrátila na tých druhých. Zároveň performance je akýmsi očistným rituálom zopár rokov predtým, ako sa self-love stala len ďalšou kapitalistickou komoditou. O moci umelca, moci umenia, daru umenia obrátiť pozornosť naspäť k sebe, ja ako divák, sa cítim, cítim sa inak, ako predtým, a zrazu cítim inak. 

Dlhé štyri minúty. Kata Mach odchádza naspäť do tmy a necháva návštevníkov trochu bezradne stáť – možno ešte na tvári cítia jej/svoj dotyk. Umelkyňa – umenie – ich, namiesto očakávaného pôžitku aspoň na krátko zabudnúť na realitu vlastného tela a mysle, necháva stáť pred sebou samými. 

Čo si počať s takýmto darovaným dotykom? Nevyhnutnou súčasťou konfrontácie je vzájomnosť, napísala Kata Mach vo svojom artist statemente. 

Z eseje Kataríny Poliačikovej: Balansovať slobodu na špičke jazyka, 30.12.2020, Artalk.cz