Keď vstúpite do suchej jaskyne, zvuk vonkajšieho prostredia sa stratí. Počuť len kvapkajúcu vodu a odraz svojich vlastných zvukov od kamennej klenby. V lete je za horizontom vstupu taká vysoká vlhkosť, že sa v átriu kondenzuje voda a vytvára hmly. Pár  krokov stačí, aby ste z lesa vošli do úplne odlišného priestoru. Z veľkého átria jaskyne sa obraz lesa a oblohy zdá byť nemou projekciou na stene jaskyne.
Vstup do hlbokých podzemných priestorov v zadnej stene átria vzbudzuje silné emócie, najmä ak je človek sám. Jaskyňa je zosilovačom vlastného vedomia, ktoré sa odráža od stien tak hlasno, že je ťažké ho nepočuť.
Východiskom bola neskorá tvorba výtvarníka Michala Kerna  (začiatok 90tych rokov), ktorý po tom, ako jaskyňu objavil, často sa do nej vracal a spracovával ju aj výtvarne.
„Som rád, že som sa dostal do priestorov Suchej jaskyne. Je to priestor veľmi sugestívny. Budem tam chodievať rozprávať sa s Bohom a so sebou. ČAS má iný rozmer.“
Kern chcel v jaskyni realizovať aj zvukové a video záznamy, k čomu sa ale nedostal, keďže ho zastihla smrť.Na základe Kernovho nadšenia som tento priestor vyhľadala a chcela som, aby sa ‘dej’ začal sám koncipovať.
V projekte sa prekrývajú tri plány, ktoré ho voľne zostavujú.
Spolupráca so Šimonom nadväzuje na video akciu spred dvoch rokov. Je starší, má zmenený hlas a jeho vnímanie sa mení v procese dospievania. Jeho hra na organe v Dóme sv. Martina je skúšaním a zároveň lekciou od Stanislava Šurína, vďaka ktorému bol organ postavený. Je realizáciou sna vyskúšať si hru na takomto nástroji, ktorý je inak prístupný len skúseným interpretom. Ich stretnutie je autentické, bez usmernení.
Kernovo nadšenie pre Suchú jaskyňu ma provokovalo sa sem vracať, snažiť sa pochopiť jeho vnímanie. Do krajiny vyčlenenej z bežného kolobehu, temnej, chladnej a vlhkej, do ktorej by som inak nevstúpila a ktorej dualite sa stále snažím porozumieť.

Bio: Lucia Papčová ukončila štúdium na Akadémii výtvarných umení vo Viedni v roku 2013. Počas doktorandského štúdia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (2013 – 2018) bola hosťujúcim vedeckým pracovníkom v Central Saint Martins v Londýne (2018). Zúčastnila sa výstav v Európe a USA, vrátane salónu LOOP v Barcelone, Kunstlerhaus Klagenfurt, Ateliéru Sudek v Prahe, Kunsthalle Bratislava, Essl Museum v Klosteneuburgu, Galérii Christiana Duvernoisa v New Yorku. Získala cenu CEE Calling AIR v Klagenfurte, Civitella Ranieri Fellowship, AIR v Residency Unlimited v New Yorku, AIR Krems a cenu Essl CEE VIG. Jej výtvarné práce sú zaradené do zbierky Albertina Museum, Nitrianskej galérie a do súkromných zbierok na Slovensku, v Nemecku, Portugalsku a USA.