Umenie NASUTI 2022
piatok 18. 11. - sobota 19. 11. 2022
trvanie výstavy 18. 11. 2022 (vernisáž) - 30. 4. 2023
výstava / Galéria Jozefa Kollára DIVOČINA - Kým sme tancovali
Peter Barényi, Pali Hovanec, Tomáš Rafa, Matin Špirec, Gabriela Zigová
performance / Art café a Nám. Sv. Trojice
Andrej Chudý: Chaluha
Tomasz Szrama: (Deadly) Wounded Art Sneaks Into The Gallery
výstava fotografií / Hájovňa - Červená studňa
Andrea Kalinová: Posledný sneh
workshop / Hájovňa - Červená studňa
Veza Czyn: How to become soil (?)
výstava malieb / Schemnitz gallery
Peter Sulo: FOMO
Centrálna výstava je do 30.4.2023 prítomná v priestoroch galérie Jozefa Kollára na Trojičnom námestí. Okrem toho boli súčasťou festivalu workshop Vezy Czyn a fotografická výstava Andrei Kalinovej v Hájovni na Červenej studni, zvuková performance Andreja Chudého v Art Café, výstava Petra Sula v Schemnitz Gallery a záverečná performance Tomasza Szramu na Trojičnom námestí. Festival uzavrel film Viery Čákányovej v KC Eleuzína.
piatok 18. 11. - sobota 19. 11. 2022
trvanie výstavy 18. 11. 2022 (vernisáž) - 30. 4. 2023
výstava / Galéria Jozefa Kollára DIVOČINA - Kým sme tancovali
Peter Barényi, Pali Hovanec, Tomáš Rafa, Matin Špirec, Gabriela Zigová
performance / Art café a Nám. Sv. Trojice
Andrej Chudý: Chaluha
Tomasz Szrama: (Deadly) Wounded Art Sneaks Into The Gallery
výstava fotografií / Hájovňa - Červená studňa
Andrea Kalinová: Posledný sneh
workshop / Hájovňa - Červená studňa
Veza Czyn: How to become soil (?)
výstava malieb / Schemnitz gallery
Peter Sulo: FOMO
Centrálna výstava je do 30.4.2023 prítomná v priestoroch galérie Jozefa Kollára na Trojičnom námestí. Okrem toho boli súčasťou festivalu workshop Vezy Czyn a fotografická výstava Andrei Kalinovej v Hájovni na Červenej studni, zvuková performance Andreja Chudého v Art Café, výstava Petra Sula v Schemnitz Gallery a záverečná performance Tomasza Szramu na Trojičnom námestí. Festival uzavrel film Viery Čákányovej v KC Eleuzína.
Divočina
Výstavno-diskusný program festivalu NASUTI 2022 mal tému DIVOČINA. Hľadali sme jej hranice, definície, možnosti jej zachovania (tej prírodnej), ale aj ovládnutia (tej ľudskej) . Pretože tá skutočná DIVOČINA nie je za hranicami nášho pohodlia, nachádza sa priamo v jeho jadre. DIVOČINA, ktorú spoločne pozorujeme, na nás nečíha hlboko v horách alebo na mori, nachádza sa v človeku, v jeho vzťahoch, obrátených hodnotách, zmätených pojmoch, zamenených príčinách a následkoch, informačných šumoch, prepísaných históriách a neochoty pozerať do budúcnosti. Pokúšame sa umením tieto javy reflektovať a v spoločných diskusiách načrtnúť cestu, ktorou život na planéte cez divočinu civilizácie navigovať do bezpečnejších vôd.
Venovali sme sa téme antropocentrizmu, jeho pôvodu a otázke pevnosti argumentov jeho obhajoby, kmeňovým identitám a z nich vyplývajúcim spoločenským otrasom, informačnému pretlaku a s ním súvisiacim zmätkom a úspešným dezinformačným kampaniam, dejinám človeka a jeho rozumu, ale aj divokej zábavy ako nástroja uvoľnenia potlačovaných emócií a myšlienok, podvedome skrytej ale aj vedome skrývanej prirodzenosti človeka. Chceli sme hľadať body, v ktorých sme ako ľudstvo ešte stále schopní konsenzu, identifikovať a klasifikovať omyly, v ktorých žijeme, pokúsime sa rúcať (alebo aspoň narúšať) bariéry, ktoré nás od seba oddeľujú a znemožňujú vzájomné porozumenie. Pretože len sebareflexia a konsenzuálna snaha o zlepšenie stavu nás môže previesť hrozbou, akej ešte ľudstvo nečelilo.
Výstava Divočina / Kým sme tancovali
Hlavným hrdninom nášho príbehu bol človek a jeho vnútorné prežívanie ohrozenia klimatickou katastrofou. Sledujeme, ako ľudstvo podlieha vytesňovaniu ekologických problémov, ktoré sa podobá povestnej hudbe na Titanicu, ktorá nám do poslednej chvíle dáva nádej bláznov. a je len na nás, či ho zavrhneme ako obyčajnú sebeckosť a hedonizmus, alebo prijmeme jedinú stratégiu prežitia nášho druhu. Spoločná priestorová inštalácia projekcií a objektov Petra Barényiho, Pavla Hovanca a Gabriely Zigovej je ponorením sa do života pre prítomný okamih, oslavou osláv a (pseudo-)divokosti, ktorú nám ponúka (a striedavo zakazuje) náš civilizovaný život.
Dnes pozorujeme, ako sa z veľkých nádejí a viery v demokratizačné a povznášajúce možnosti internetu stala nočná mora informačného chaosu a upadania ľudstva hlbšie a hlbšie do neistoty, rozbrojov a kolektívneho šialenstva. Videoprojekcia Tomáša Rafu je mozaikovitým portrétom homo-sapiens v situácii, keď týmto sociálno-psychologickým fenoménom nechá voľný priebeh. Klimatická kríza podlieha jednej z najsilnejších a najdlhšie vedených dezinformačných kampaní v histórii. Aj kvôli tomu je reakcia ľudstva príliš vlažná a príliš oneskorená. Pseudo-muzeálna antropologická inštalácia Martina Špirca v závere výstavy hľadá bod v histórii ľudstva, v ktorom sa to pokazilo, kedy sa človek od divočiny oddelil a stratil svoju náležitosť k svojmu prirodzenému prostrediu.
DKM